Nastúpila som do autobusu, a hneď si robila zálusk na nejaké voľné miesto. Mala som šťastie, a keďže u mňa platí: "drzosť vyhráva", tak som hneď našla vhodný flek pre mňa. Samozrejme pri okne. Zapla som si walkman a sledovala krajinku, cesty, mosty, autá.. Panebože!!!! Moja nálada bola odrazu na bode mrazu, keď autobus obchádzal policajné auto a sanitku. Hneď popri nich stála veľká kopa šrotu, vyzeralo to na dosť nepeknú haváriu. Vtedy mi začali hlavou prebiehať rôzne myšlienky, hlavne pri pohľade na to totálne zničené auto. Viete, vpodstate som toho veľa nevidela, ale keď som si predstavila tých ľudí v aute.. Veď to auto bolo tak zničené, že veľmi pochybujem, že to posádka prežila. Vtedy ma prepadol, veľmi deprimujúci pocit.. pocit, ktorý by som najradšej nikdy nezažila, ale bohužial.. Len zlomok sekundy, a stane sa takéto nešťastie. Možno keby v ten deň vodič išiel, len o pár sekúnd neskôr...
Predstavte si, že práve v tom momente, si niekto vychutnáva tie najkrajšie chvíle života, niekto sa práve v tej sekunde stal otcom, niekomu práve oznámili, že vyhral milión, zamiloval sa...
Ale čo ten vodič, hmm, ten už asi nič.. Ale čo jeho rodina, zazvoní telefón, a nikto nič nečaká..
Niekto zavolá, že je zle, že sa stalo neštastie..
Keď zhodnotím svoj život, veľmi rada by som chcela povedať že: "milujem život", ale poviem vám pravdu, bojím sa to povedať.. Strašne by som chcela..
.. no radšej si to nechávam iba v myšlienkach..
Pretože všetko je relatívne..